PRED INKÁRSKOU RÍŠOU
Tiwanaku: Predinkovská civilizácia pri jazere Titicaca
Ako sa poľnohospodárska osada na vysokej planine pri jazere Titicaca rozrástla na jednu z najvplyvnejších civilizácií Ánd a prečo napokon zanikla.
Pozrite si výlety do Tiwanaku na GetYourGuide ↗Mesto na streche sveta
Tiwanaku leží na bolívijskej planine Altiplano vo výške približne 3 850 metrov, neďaleko južného brehu jazera Titicaca, v krajine tak otvorenej a vysoko položenej, že jej v Andách nič nekonkuruje. Predpokladá sa, že osada bola založená okolo roku 110 nášho letopočtu, čo z nej robí jedno z najstarších mestských centier v regióne. V nasledujúcich storočiach sa rozrástla na ceremoniálne a politické hlavné mesto svojbytnej civilizácie – nie mesto postavené Inkami, ale také, ktoré prekvitalo mnoho storočí pred vznikom Inkskej ríše a ktorého ruiny samotní Inkovia neskôr považovali za staroveké.
Dosahujúc svoj vrchol
Moc Tiwanaku sa všeobecne datuje na vrchol približne medzi rokmi 375 a 700 nášho letopočtu, hoci odhady toho, kedy bol jej vplyv najsilnejší, sa medzi výskumníkmi líšia a naďalej sa spresňujú vďaka novým vykopávkam a datovacím prácam. Počas tohto obdobia sa sformovalo jej monumentálne jadro – Kalasasaya, platforma Akapana, polopodzemný chrám – a keramika, textílie a vyrezávané motívy v štýle Tiwanaku sa rozšírili na rozsiahle územie južných Ánd, od altiplana až po dnešné severné Čile a južné Peru, čo naznačuje sieť obchodu, náboženských pútí či politického vplyvu, ktorá siahalo ďaleko za samotné mesto.
Pestovanie na altipláne
Redký vzduch altiplana a tuhé nočné mrazy sťažujú bežné poľnohospodárstvo, a odpoveďou Tiwanaku boli suka kollu — vyvýšené pestovateľské záhony oddelené úzkymi kanálmi naplnenými vodou. Cez deň kanály absorbovali slnečné teplo; v noci ho pomaly uvoľňovali, čím udržiavali okolitú pôdu merateľne teplejšiu a chránili plodiny, ako sú zemiaky, quinoa a cañihua, pred mrazom, ktorý by inak zničil celú úrodu. Desiatky tisíc hektárov týchto vyvýšených polí kedysi obklopovali mesto — inžiniersky navrhnutá poľnohospodárska krajina, vďaka ktorej Tiwanaku uživilo oveľa väčšiu populáciu, než by holé, studené altiplano inak dokázalo uniesť.
Zdieľaný náboženský svet
Obrazy Tiwanaku — predovšetkým postava Božstva s palicou vytesaná na Bráne slnka — sa objavujú na keramike a tkaných textíliách nájdených stovky kilometrov od samotného mesta, čo je dôkazom, že jeho náboženské myšlienky a veľmi pravdepodobne aj púte na toto miesto siahali ďaleko za akúkoľvek politickú hranicu, ktorú mohlo priamo ovládať. Mnohí archeológovia dnes vnímajú Tiwanaku menej ako dobyvateľskú vojenskú ríšu a viac ako ceremoniálne centrum zdieľaného andského náboženského a obchodného sveta, ktoré priťahovalo tovar, ľudí i dary bez toho, aby nutne ovládalo každú vzdialenú komunitu silou — hoci otázka, ako priamo kontrolovalo odľahlé regióny, je stále predmetom aktívnych diskusií.
Tajomný úpadok
Kolaps Tiwanaku, približne okolo roku 1000 – 1100 nášho letopočtu, zostáva jednou z naozaj otvorených otázok andskej archeológie. Jadrá sedimentov odobraté z jazera Titicaca aj ľadové jadrá z neďalekého ľadovca Quelccaya poukazujú na vážne a dlhotrvajúce regionálne sucho v tomto období, ktoré by ochromilo poľnohospodárstvo na vyvýšených poliach, od ktorého bola populácia mesta závislá pri získavaní potravy. Novšie a presnejšie datovanie však naznačuje, že politický kolaps mesta mohol začať skôr, než nastali najsuchšie roky, a tak samotné sucho nemusí byť celým príbehom – výskumníci dodnes diskutujú o tom, ako sa klimatický stres, vnútorná politika a sociálne napätie spojili, aby mesto napokon priviedli k pádu.
Dedičstvo, ktoré prežilo samotné mesto
Samotné mesto bolo z veľkej časti opustené, no obrazy a mýty Tiwanaku neupadli do zabudnutia u národov, ktoré prišli po ňom. Neskoršie andské spoločnosti, vrátane Inkov, považovali ruiny za starobylé a posvätné dávno predtým, než sami získali moc, a prvky náboženskej symboliky Tiwanaku rezonujú v neskorších inckých mýtoch o stvorení, ktoré sú úzko späté s jazerom Titicaca. Dnes sú Aymarovia žijúcimi kultúrnymi dedičmi altiplana a Tiwanaku je od roku 2000 zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO, uznávané ako jedno z historicky najvýznamnejších predkolumbovských centier v celej Južnej Amerike.