PRED INKOVSKOU RÍŠOU
Tiwanaku: Predinkovská civilizácia pri jazere Titicaca
Ako sa poľnohospodárska osada na vysokom altipláne pri jazere Titicaca rozrástla na jednu z najvplyvnejších civilizácií Ánd a prečo zanikla.
Pozrite si výlety do Tiwanaku na GetYourGuide ↗Mesto na streche sveta
Tiwanaku leží na bolívijskom altipláne v nadmorskej výške približne 3 800 metrov, neďaleko južného brehu jazera Titicaca, v krajine tak otvorenej a vysoko položenej, že sa s ňou v Andách len málčo porovná. Osada bola podľa všetkého založená okolo roku 110 n. l., čo z nej robí jedno z najstarších mestských centier v regióne, a v priebehu nasledujúcich storočí sa rozrástla na obradné a politické hlavné mesto svojbytnej civilizácie — nie mesta, ktoré postavili Inkovia, ale mesta, ktoré prekvitalo mnoho storočí predtým, než Inkovská ríša vôbec vznikla, a ktorého ruiny sami Inkovia neskôr považovali za dávne.
Reaching its height
Moc Tiwanaku sa zvyčajne kladie do obdobia približne medzi rokmi 375 a 700 n. l., hoci odhady presného obdobia, kedy bol jeho vplyv najsilnejší, sa medzi výskumníkmi líšia a nové vykopávky a datovanie ich neustále spresňujú. V tomto období sa formovalo jeho monumentálne jadro — Kalasasaya, platforma Akapana, polopodzemný chrám — a keramika, textil a vyrezávané motívy v štýle Tiwanaku sa rozšírili po rozsiahlom území južných Ánd, z altiplána do dnešného severného Čile a južného Peru, čo naznačuje sieť obchodu, náboženských pútí alebo politického vplyvu, ktorá ďaleko presahovala samotné mesto.
Farming the altiplano
Riedky vzduch altiplána a tvrdé nočné mrazy robia konvenčné poľnohospodárstvo náročným, a odpoveďou Tiwanaku boli suka kollu — vyvýšené pestovateľské hrobky oddeľované úzkymi kanálmi naplnenými vodou. Cez deň kanály pohlcovali slnečné teplo; v noci ho pomaly uvoľňovali, čím udržiavali okolitú pôdu merateľne teplejšiu a chránili plodiny ako zemiaky, quinoa a cañihua pred mrazom, ktorý by inak zničil úrodu. Vyvýšené polia zaberajúce až približne 130 štvorcových kilometrov kedysi obklopovali mesto — inžiniersky vytvorená poľnohospodárska krajina, ktorá Tiwanaku umožňovala uživiť oveľa väčšiu populáciu, než by holé, studené altipláno inak dokázalo podporiť.
A shared religious world
Motívy Tiwanaku — predovšetkým postava Boha s palicou vyrezaná na Slnečnej bráne — sa objavujú na keramike a tkaných textíliách nájdených stovky kilometrov od samotného mesta, čo dokazuje, že jeho náboženské predstavy a celkom možno aj púte k tomuto miestu presahovali akúkoľvek politickú hranicu, ktorú mohlo priamo kontrolovať. Mnohí archeológovia dnes vnímajú Tiwanaku menej ako dobyvačnú vojenskú ríšu a viac ako obradné centrum zdieľaného andského náboženského a obchodného sveta, ktoré k sebe priťahovalo tovar, ľudí a tribút bez toho, aby nevyhnutne vládlo každej vzdialenej komunite silou — hoci nakoľko priamo kontrolovalo odľahlé regióny, je stále predmetom živých diskusií.
The mysterious decline
Zánik Tiwanaku okolo roku 1000 – 1100 n. l. zostáva jednou z naozaj otvorených otázok andskej archeológie. Sedimentové jadrá vytiahnuté z jazera Titicaca aj ľadové jadrá z neďalekého ľadovca Quelccaya poukazujú na vážne, dlhotrvajúce regionálne sucho v tomto období, ktoré by ochromilo poľnohospodárstvo na vyvýšených poliach, od ktorého záviselo zásobovanie mesta potravinami. Novšie a presnejšie datovanie však naznačuje, že politický kolaps mesta mohol začať skôr, než vôbec prišli najsuchšie roky, takže sucho samo o sebe nemusí byť celým príbehom — výskumníci stále diskutujú o tom, ako sa klimatický stres, vnútorná politika a sociálne napätie spojili, aby mesto nakoniec padlo.
Odkaz, ktorý prežil mesto
Mesto samotné bolo z veľkej časti opustené, ale jeho motívy a mýty neboli zabudnuté národmi, ktoré prišli po ňom. Neskoršie andské spoločnosti vrátane Inkov považovali ruiny za dávne a posvätné dávno predtým, než sami získali moc, a prvky náboženskej symboliky Tiwanaku sa ozývajú v neskorších inkovských príbehoch o stvorení sveta úzko spätých s jazerom Titicaca. Dnes sú Aymarovia živými kultúrnymi dedičmi altiplána a Tiwanaku je od roku 2000 uznávané ako lokalita svetového dedičstva UNESCO, ctené ako jedno z historicky najvýznamnejších predkolumbovských hlavných miest v celej Južnej Amerike.